Dievča, ktoré čítalo v metre ● Recenzia

Ahojte, rozhodla som sa, že priložím na tento blog, ktorý som si nedávno založila jednu moju recenziu. Síce je o niečo staršieho dátumu, presnejšie z letného čítania, no myslím si, že uverejniť ju tu je správny krok aby ste zistili akým spôsobom na mňa knižky pôsobia a zároveň prečítali si môj pohľad na to ako píšem recenzie. Tak poďme na to.

Fotku môžete nájsť aj na mojom IG

Ešte predtým ako sa dozviete môj názor na ňu by som sa chcela za knihu pochádzajúcu z pera autorky, Christine Féret-Fleury, ktorej meno našťastie nemusím vyslovovať, pretože by som si poriadne na ňom vykrútila jazyk, vďačím kníhkupectvu Panta rhei, že som ju pre nich mohla zrecenzovať.

                                                                   

Prvou vecou, ktorú musím poznamenať je, že sa nejedná o knihu zo žánru fantasy, ale to je myslím pri pohľade na ňu jasné, preto ju s týmto mojim obľúbeným žánrom ani porovnávať nebudem, ale ako samotný príbeh, ktorý je niečím výnimočný.

Príbeh, ktorý rozpráva o sile každej knihy, o tom ako si kniha vyberá čitateľa a ako sa vám môže váš život úplne otočiť ak vystúpite o dve stanice metra skôr ako zvyčajne, je ten pravý pre každého knihomoľa, čo rád číta zaujímavý príbeh.

Rada čítam knihy o knihách, a o to viac ak sa viete vžiť do hlavnej postavy a prežívať s ňou všetky starosti a radosti milovníka kníh. Juliette, je takpovediac obyčajné dievča, ktoré si žije svojím monotónnym životom. Každé ráno chodí do práce, ktorá ju veľmi nenapĺňa, rovnakou linkou metra a stretáva rovnakých ľudí. Deň čo deň ich s vášňou pozoruje a prežíva s nimi ich pocity. S dievčinou, ktorá sa pri strane dvestoštyridsaťsedem (uf, napísať toto číslo nebola vôbec sranda) vždy rozplače, so starou dámou, či zberateľom vzácnych vydaní, práve oni obohacujú jej už tak fádny život.

Čo ak vám jedného obyčajného, skorého a ničím zaujímavého dňa napadne vystúpiť o dve stanice metra skôr ? Veď čo by sa mohlo zmeniť. Aj Juliette si to pomyslela a rozhodla sa poprechádzať do práce uličkami pre ňu neznámymi. Nejeden zvedavý človek, ktorý sa naháňa cez ulice plné domov, kaviarní a rôznych firiem občas uzrie aj niečo čo ho zaujme. Uvidieť dom, ktorý má na vysokej pootvorenej železnej bráne akýsi znak knihy, je to niečo, čo Juliette zaujalo. Prekročením brány, čo Juliette ešte netušila, sa začalo všetko v jej živote postupne meniť. Onedlho do jej života vstúpili ľudia, ktorých by inak nespoznala. Starý milovník kníh pán Soliman s jeho dcérkou Zaidou, ale aj „roznášač“ ako ich Soliman s hrdosťou nazýval, a napokon Leonidas, ktorý na sebe nosil neustále zelený klobúk.

Roznášači, toto slovo keď ho Soliman po prvýkrát vyslovil v Juliette nepôsobilo veľmi prívetivo (pravdu povediac ani na mňa najprv nespravilo dojem) dokiaľ nezistila o čo presne ide. Sledovať náhodných ľudí, spoznať ich návyky a napokon vybrať knihu, ktorú im tajne zveríte a možno tým zmeníte ich život, to bolo ich úlohou. 

S radosťou som sledovala ako autorka nechala hlavné postavy v duchu premýšľať a zároveň im dala možnosť samým rozhodovať o svojich „krokoch“ (to bola jedna z tých vecí na príbehu čo sa mi naozaj úprimne páčili). Má sa Juliette stať roznášačkou ? Opustiť svoj usporiadaný život, ktorý ju aj tak ubíjal ? Toto bolo jej posolstvo ? 

A čo na tento príbeh hovorím ja ? 

Počas čítania knihy ma neprestávali prekvapovať rozhodnutia, ktoré bola Juliette ochotná spraviť kvôli láske ku knihám a vlastnej slobode, ktorú chcela šíriť aj ďalej. Na nešťastie sa v knihách nachádzalo zopár chvíľ z môjho pohľadu kedy to autorka svojimi opismi príliš naťahovala. Ibaže mám dojem, že tieto moje pocity boli zapríčinené čítaním fantasy, kedže som naučená na poriadnu dávku akcie pri každej novej strane, či vete. Toto je príbeh, pri ktorom si dokonale oddýchnete, nemusíte zamestnávať svoju myseľ, len čítať a užívať si jemné prúdenie príbehu. Možno som čakala od tejto knihy úplne niečo iné a ukázalo sa, že práve niečo očakávať nie je vždy ten najlepší spôsob. Nechajte sa prekvapiť ako autorka vstúpi do vašej duše. Po dočítaní budete mať možno zmiešané pocity ale verte mi, zanechá vo vás príjemné myšlienky a vždy keď si na túto knihu spomeniete vyčarí vám možno, že aj úsmev na tvári.

Na záver netreba opomenúť, že príjemnými časťami knihy boli aj krátke citáty, či úvahy, nad ktorými som sa rada zamýšľala. Veď posúďte sami.

„Ja som mačka, odchádzam celkom sama a všetky miesta sú pre mňa dôležité.“

Ďakujem, za prečítanie si môjho článku a zatiaľ Vám prajem príjemné knižné chvíle pri čítaní.